Vladimír Majerčiak

Dátum narodenia: 2.9.1921 v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči
Dátum úmrtia: 7.11.2000 v Liptovskom Mikuláši

Vladimír Majerčiak sa narodil rodičom Emílii (rod. Bellovej) a Eduardovi Majerčiakovi ako prvý syn z dvoch detí. Ľudovú školu 5 rokov vychodil vo svojom rodisku. Osem rokov navštevoval Štátne  reálne gymnázium M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (1933-1941). Tým, že mal poškodenú pravú nohu, nemohol sa do života zaradiť ako zdravý človek. Ako šesť mesačné dieťa dostal detskú obrnu- poliomyelitis, nosil podperný prístroj, takže mal počas celého života obmedzenú chôdzu. Už ako malý sa zaujímal o elektrotechniku a lekárstvo. Bol veľmi nadaný žiak, on sám i jeho profesori  veľmi chceli, aby šiel študovať ďalej. Mal však ešte mladšieho, zdravého brata Pavla a chcel mu umožniť štúdium, preto od neho upustil. Prvé jeho pracovisko bolo v Bratislave v rokoch 1941 – 1945, kde  pracoval ako administratívny pracovník v učtárni na Ministerstve pôšt v Bratislave. Na jar v roku 1945, po ukončení vojny, sa vrátil domov do Ľupče k rodičom  a keď prešla fronta, odišiel stopom do Košíc za prácou. Tam prežil ďalšie štyri roky ako pracovník v poštovej  službe účtovnej, úspornej i rozpočtovej.

So svojou budúcou manželkou Libušou, rod.Okálikovou, narodenou taktiež v Partizánskej Ľupči sa poznal od detstva. Mali spoločné záujmy – literatúru, históriu, hudbu, sociálne cítenie i náboženské presvedčenie. Dňa 11.2.1951 spojili svoje životy v jeden najprv civilným sobášom a 27.3.1951 cirkevným sobášom v evanjelickom kostole  v Partizánskej Ľupči.  V manželstve vychovali jednu dcéru Danielu, ktorá vyštudovala právo v Bratislave.

V rokoch 1949 – 1960 pracoval na Obvodnom poštovom úrade v Liptovskom Mikuláši ako administratívny pracovník.  V rokoch 1960 – 1967 pôsobil vo vedúcej funkcii riaditeľa Odborného učilišťa spojov v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku. V roku 1966 mu bol po ukončení štúdia na podnikovom inštitúte spojov za diplomovú prácu „Prenos telegrafných značiek vyššími rýchlosťami“ udelený titul  „Diplomový technik“. V rokoch 1967 – 1970 bol riaditeľom  Okresnej správy spojov v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1971 – 1984 pracoval ako administratívny pracovník na Okresnej správe spojov v Liptovskom Mikuláši. Počas pracovného pôsobenia podal viaceré zlepšovacie návrhy týkajúce sa poštovej prevádzky.

Okrem techniky, o ktorú sa zaujímal od detstva, jeho veľkým koníčkom bola história.

Pravidelne publikoval v časopise Liptov. Jeho  príspevky sa týkali aktuálnych udalostí kultúrneho života obce i širšieho okolia, ale aj historicky zaujímavých osobností majúcich vzťah k Ľupči. 

Po odchode do dôchodok sa intenzívne zaoberal výskumom regionálnej histórie Partizánskej Ľupče. Spracoval rozsiahly materiál pre vydanie monografického zborníka, ktorého časť pod názvom Partizánska Ľupča – najstaršie mestečko v Liptove vyšla tlačou po jeho smrti,  v roku 2002.

Vo svojej obci bol iniciátorom zbierania trojrozmerných predmetov a listinných dokumentov pre zriadenie pamätnej izby. Žiaľ podmienky, hlavne finančné a priestorové , ktoré boli a sú naďalej  v obci, do dnešného dňa neumožnili takúto izbu zriadiť. Bol členom prípravného výboru osláv 730. výročia udelenia prvého privilégia obci dňa 3.5.1993. V tlači publikoval rôzne príspevky vzťahujúce sa k histórii Ľupče a k významným osobnostiam so vzťahom k Ľupči, aj k súčasnému dianiu v obci, najmä na úseku kultúry.

Vo vedeckom zborníku Matice slovenskej - Literárnomúzejný letopis 19 - bola v roku 1985 publikovaná jeho štúdia Čestný slovenský hudec  Jožko Piťo ( Piťo v literatúre a umení ) a v roku 1986 v Literárnomúzejnom letopise 20   monografia „Matrena Makovická na pozadí širších kultúrno-historických a múzejných súvislostí “, o osudoch a živote Matreny Makovickej, manželky slovenského tolstojovca a osobného lekára Leva Nikolajeviča Tolstého MUDr. Dušana Makovického, ktorá žila niekoľko rokov v Partizánskej Ľupči.   

Taktiež pracoval v rôznych základných organizáciách v obci – zväz invalidov, komisia pre kultúru a sociálne veci, bol členom Slovenskej  genealogicko – heraldickej spoločnosti pri Matici Slovenskej  a v obci prispel k obnoveniu Ľupčianskeho komposesorátu.

11.11.1994 ho postihla  prvá mozgová príhoda, kedy boli porušené nervové centrá chodenia a myslenia. 24.8.1995 ho postihla druhá mozgová príhoda, od tohto času si vyžadoval úplnú starostlivosť svojej manželky.

Dňa 7.11.2000 svoj boj v 79. roku  života v nemocnici v Liptovskom Mikuláši prehral.