Zemiar Ján

Dátum narodenia: 10.12.1928
Dátum úmrtia: 16.8.2001

            Narodil sa v Mníšanoch, teraz Magnezitovce, ako prvorodený syn Jána a Márie (rod. Šebošíkovej) Zemiarovcov. Rodičia boli roľníci. Po štúdiu na Teologickej fakulte v roku 1951 účinkoval ako kaplán vo Zvolene. Oženil sa s Martou Bornajovou – učiteľkou. Päť rokov pôsobil vo Vyšnom Pokoradzí, časť Rimavskej Soboty. Narodili sa im 2 deti, syn Bohuslav a dcéra Marta, ktoré s láskou vychovávali.

            V roku 1960 evanjelický cirkevný zbor Partizánska Ľupča zvolil si Jána Zemiara za svojho duchovného pastiera. Prisťahoval sa s rodinou 2. februára 1960, počas veľmi tuhej zimy. Cirkevný zbor ich privítal s veľkou úctou a nádejami. V 300 ročnej fare sa uskutočnili mnohé nutné rekonštrukcie, ktoré s  pomocou a ochotou cirkevného zboru boli zvládnuté v pomerne krátkom čase. Výkopom studne v pivnici bol zavedený vodovod, zrealizovala sa kúpelňa, oprava schodov, dláždenie chodieb a iné, potrebné práce.

            Slávnostná inštalácia sa konala 24.7.1960. V tomto roku zriadil provizornú modlitebnicu v Dúbrave a v roku 1963 aj v Potoku. V cirkevnom zbore nastalo oživenie, napriek vtedajšiemu režimu. Ján Zemiar zaviedol biblické hodiny a detské služby Božie. Ku konfirmácii pristupovalo v tých rokoch až vyše 40 detí. Duchovné povinnosti vykonával s veľkou vervou a svedomite. Fara, záhrada, ako aj kotol vyžadovali veľkú starostlivosť a mnohé práce. Jeho aktivita v cirkevnom zbore narastala naďalej. Uskutočňoval spoločné zájazdy autobusom do Košíc, Kežmarku, Svidníka, Dunajca a Vysokých Tatier. Najvzácnejší bol zájazd  v roku 1968 – 4. mája, na Bradlo a do Košarísk

            Postupom rokov a vplyvom štátnych cirkevných úradov nastával pokles účasti na službách Božích a biblických hodinách. Mnohí sa „báli“ následkov sankcie v rodinách s deťmi. Aktivita Jána Zemiara v cirkevnom zbore ale neklesala. Neúnavne pracoval duchovne a v nedeľu až trikrát odbavoval služby Božie. Venoval sa tiež kultúrnej oblasti v obci. Nacvičil divadelné predstavenie hry „Kamenný chodníček“. Bol členom OV SČK v Liptovskom Mikuláši. Zúčastňoval sa mnohých obecných schôdzí a zapájal do diskusie. Veľmi dobrý vzťah mal k prácam v záhrade, na poli a tešil sa z pekného úspechu. Mal dobré vzťahy s ľuďmi, každého si uctil, prihovoril sa. Priateľské vzťahy mal i s kolegami rímsko katolíckeho vierovyznania. S dekanmi Šimekom, Sáreným, Patakym a Martinom Mikulcom sa navzájom navštevovali pri rôznych cirkevných príležitostiach.

Dobrými spolupracovníkmi v tých rokoch boli Emil Hrdina, Zimáni, neskôr Miloš Rosinský, Ivan Záskalický a nadovšetko Libuša Majerčiaková, zanietená pre duchovnú prácu. Ján Zemiar bol výborný a presný organizátor. Pre jeho aktívnu prácu v zbore bol však sledovaný štátnym cirkevným úradom, čo sa prejavilo aj na jeho deťoch. Mnohé ťažké situácie prežíval spolu  s manželkou Martou, keď sa ich deti mali dostať na vysokoškolské štúdium. Vernou spolupracovníčkou mu bola jeho manželka Marta, ktorá bola kantorkou od roku 1962 až do roku 1998.

            V roku 1971 bola uskutočnená ordinácia novokňazov k radosti cirkevnému zboru, veď bola vysvätená i rodáčka z Partizánskej Ľupče, Zlatica Sokolová.  Práce pribúdalo, keďže k cirkevnému zboru  pripadli aj obce Sokolčie, Krmeš a Vlachy.

            Rok 1987 bol významný rokom storočnice chrámu. Predtým sa uskutočnili rôzne práce, ako maľovanie interiéru kostola, zlátenie oltára, kazateľnice, krstiteľnice a hlavíc stĺpov.  Ján Zemiar mal mnohé povinnosti aj v rámci celej evanjelickej cirkvi na Slovensku. Bol členom Synody a gen. presbyterstva a predsedom cirkevného súdu. Veľa cestoval na rôzne schôdze, konferencie a neúnavne a dôsledne pracoval.

            V rokoch 1990 -  1992 bol zastupujúcim seniorom v Liptovsko – Oravskom senioráte  Konsenior.

            Bol nesmierne povďačný Pánu Bohu, že sa mu splnil jeho životný sen. Posvätil nový chrám v Dúbrave. Nový chrám bol v roku 1992 posvätený s preveľkou aktivitou cirkevníkov z Dúbravy a  Ľubele.

            Rok 1998 bol posledným rokom jeho pôsobnosti v Partizánskej Ľupči. Pribúdali roky, ale i oslabenie jeho telesného organizmu. V roku 1995 prekonal operáciu srdca, mal diabetes a iné zdravotné problémy. V roku 1998 sa spolu s manželkou dožil krásneho životného jubilea 70 tich rokov. Na dôchodok odišiel bývať aj so svojou manželkou do blízkeho Ružomberka. Dožil sa šiestich vnúčat.

            Veľmi ťažko sa lúčil s Partizánskou Ľupčou, veď v cirkevnom zbore zanechal mnoho rokov duchovnej práce.

            Dňa 16.8.2001 si ho povolal Pán Boh. Dožil sa 72 rokov. Pohrebná rozlúčka sa konala v chráme v Partizánskej Ľupči, ktorý tak miloval. Na pohrebnej rozlúčke bola veľká účasť, vyše 40 farárov, 2 biskupov, seniorov a členov cirkevného zboru. Tiež bol prítomný rímskokatolícky farár Martina Mikulec, s ktorým udržiaval priateľské vzťahy i na dôchodku.

            Ján Zemiar je pochovaný v Bratislave na Ružinovskom cintoríne.